Regeneračné cetrum ezofit

Zázrakom prírody je ľudské telo, ktoré sa dokáže samo regenerovať. Nebráňme mu v tom.

Aby telo fungovalo normálne, treba žiť prirodzene

Viac o Honzovi Jíchovi sa dozviete na jeho stránke
ako aj na českej folkovej stránke
Tu si možete vypočuť jednu z jeho piesní

„Aby telo fungovalo normálne, treba žiť prirodzene,“ tvrdí Jan Jícha

 Spoznal vesmírny poriadok, našiel šťastie a aj vďaka strave sa stal vyrovnaným človekom

 Na Dni zdravia, ktorý už tradične organizuje Regeneračné centrum Energy, mimoriadne zaujal Jan Jícha nielen tým, že prezentoval vlastné, akoby životom naplnené texty piesní s gitarovým doprovodom, ale hlavne konkrétnou interpretáciou svojho života. Je živým dokumentom toho, čo všetko sa dá zmeniť vlastným úsilím, ak človek pochopí širšie súvislosti a spolieha sa na to, čo mu povie vnútro. Žije v Zadní Třebani pri Prahe.

 „Nie som znalec medicíny,“ začína svoje rozprávanie Jan Jícha. „Som len obyčajný učiteľ jazykov na strednej škole. Občas by som sa mal aj rozčúliť, ale akosi sa mi to nedarí. Pritom som býval dosť nervózny človek,“ vyznáva sa Jan. Čo také sa stalo, že jeho život je dnes vyrovnaný a pokojný?

 Keď si pred niekoľkými rokmi pri autohavárii zlomil ruku a ona bezvládne visela vedľa tela, dosť ho to zronilo. A keď mu na traumatológii predostreli prognózu, že takú dvojnásobnú trieštivú zlomeninu síce dokážu zošrôbovať a ruku sfunkčniť, ale iba asi tak na 70 percent, Jan sa zaprel: „Ja chcem celkom funkčnú ruku!“ A odkráčal iba so sadrou, ktorú mu provizórne dali na pohotovosti. Po šiestich týždňoch domácich cvičení sa ukázal u alternatívneho lekára, ktorý na neho kričal – ťažko povedať či od prekvapenia alebo od nadšenia. Vraj to treba popísať, že u zvierat sa to stáva, to si naštudoval, ale ešte nikdy nepočul o podobnom prípade u človeka. Jan totiž dokázal ruku zohnúť do pravého uhla a kosti sa mu pekne zrastali. Dnes je to už iba svetlá spomienka na niečo, čo klasická medicína zatiaľ nezaznamenala.  

 Od alergie k pivu

 Dnešný život Jana Jíchu sa dosť radikálne líši od toho, ktorý prežíval od detstva a rokov mladosti. „Starosti som prehadzoval cez plecia, noc som si často pomýlil s dňom a čím ďalej tým viac som privoniaval k alkoholu v spoločnosti kamarátov. Považoval som to za normálne, veď všetci okolo mňa takto žili,“ vyznáva sa. Sem-tam sa objavili nejaké zdravotné problémy, ale to bolo tiež normálne. Bežný človek je chvíľu tak trošku zdravý a potom nejakú chvíľu chorý. Všetky neduhy majú svoje pomenovanie a na väčšinu z nich existujú lieky. Čím viac sa užívajú, tým viac bohatnú liekové firmy. Tento kolobeh je ťažké zastaviť.

 U Jana sa už v detskom veku objavili alergie, ale liečiť ho začali až okolo dvanásteho roku. To mu už v istých obdobiach takmer nepretržite tieklo z nosa. K tomu sa pridružili tri ďalšie neduhy, ktorých popis by vyžadoval ďalší priestor. „Akosi mi to nič nepovedalo. Keď to odoznelo, vyrazil som na pivo,“ vracia sa do spomienok Jan.

 V tom čase rodinu navštívilo nešťastie – tak by to hodnotila väčšina ľudí. Zo spätného pohľadu to bola spása, za ktorú dnes ďakujú všetci. Janova 19 ročná sestra ochrnula na pol tela so zápalom mozgu a s diagnózou roztrúsenej sklerózy. „Hľadali sme nejaký oporný bod, nejaký stĺp, o ktorý sa dá oprieť, potrebovali sme riešenie.“

Uvoľnené ruky

Keď sa človek ocitne v situácii, keď mu už nikto neklame, že ho čaká vyzdravenie, akoby sa mu uvoľnili ruky. Pri medicíne ho zrazu nikto nedrží, môže skúšať metódy, do ktorých by sa oficiálnou cestou nikto nepustil. Nemá pocit rizika, veď nič nemôže pokaziť! „Dospel som k presvedčeniu, že do prirodzeného zdravého stavu, aby telo fungovalo optimálne, sa môže človek dostať iba tak, že zvolí prirodzený štýl života.“ Jan mal na mysli také prostriedky, ktoré nezaváňajú komerciou, ba ani džoging alebo slepá oddanosť meditáciam alebo charite. Nebol to ani ten spôsob, keď si človek kupuje kvantá vitamínov na niečo, často konzumuje pohánku, lebo vie, že obsahuje rutín a ten je dobrý na cievy a volí aj iné podobné čiastkové prístupy.

 „Jedna zo základných vecí, na ktorej je založená naša existencia, je jedlo a pitie,“ celkom vecne konštatuje Jan Jícha. „Najlepšie nám poslúži taká strava, ktorá telo nevystavuje extrémnej záťaži, po ktorej nie sme hladní ani prepchatí.“ Toto sa podarilo dosiahnuť pomocou dvoch protichodných síl, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a nemôžu bez seba existovať. Jin a jang alebo inak - sila odstredivá a dostredivá, ženský a mužský princíp, plus a mínus... Pomenovania sú rôzne, obsah je jeden. Vždy ide o vyváženosť bez extrémnych hodnôt. „Jin nie je lepší od jangu a naopak,“ zdôrazňuje Jan. „Keby sme boli iba jangoví, nikdy by sme nevyrástli, ani by sme sa neusmiali, ba nikto by sa nemohol stať ani ženou. Keby sme boli iba jinoví, naše telo by nedržalo pohromade a nič by sme nedokázali vymyslieť.“

Nový model stravovania

Rodina Jana Jíchu si osvojila makrobiotický model stravovania. Princípy tejto metódy sa dajú získať na kurzoch a v knihách, tu postačí základná myšlienka: Makrobiotika sa vyhýba extrémnym potravinám čo do ich energetických hodnôt (soľ iba s mierou, vylučuje cukor, chemické produkty, mäso okrem rýb, mlieko, zemiaky a ďalšie), pričom využíva jej očistnú aj komunikačnú funkciu. Makrobiotický tanier pozostáva z energeticky vyvážených tepelne upravených potravín s primeranou dávkou jinu a jangu v hodnotách, ktoré sa blížia k stredu. Ideálnou potravinou je naturálna ryža. Na medzinárodnej makrobiotickej konferencii v Holandsku, na ktorej sa Jan Jícha zúčastnil, sa pripustili isté odchýlky od štandardnej makrobiotiky, aby ju mohli prijať aj ľudia, ktorí sa ťažko vzdávajú normálnej stravy. Tak sa okrem rýb môže jesť aj trocha kuraciny.

Tento nový životný prístup pomohol nielen Janovi, ktorý sa zbavil všetkých zdravotných ťažkostí, ale aj jeho sestre, ktorá si cez medicinálne nevyliečiteľnú chorobu prešliapala cestu k normálnemu, plnohodnotnému životu bez choroby. Všetky prognózy nasvedčovali, že mladé žieňa skončí na invalidnom vozíku, a predsa sa tak nestalo. Strava a nový pohľad na svet jej pomohli v tom, že sa dostala z roztrúsenej sklerózy.

„Osud bol ku mne milosrdný, našiel som stĺp, nazvime ho Boh alebo vesmírny poriadok, u mňa to splýva,“ usmieva sa Jan Jícha. „Okrem modelu stravovania, ktorý nám zmenil život, mi osud  priviedol do cesty ženu, ktorá v čase nášho zoznámenia mala štyri degeneratívne ochorenia vrátane rakoviny lymfatického systému. S touto ženou dnes čakám druhé dieťa a som šťastný.“  

 Lea Gallová